Každý deň je možnosť pristúpiť k sviatosti pokánia.

V prvopiatkovom týždni:

Pondelok až štvrtok sa spovedá hodinu pred svätou Božskou liturgiou a piatok dve hodiny pred svätou Božskou liturgiou.

Spoveď chorých na prvý piatok v mesiaci je od 8:30 hod.

Ľútosť - je skutočným odvrátením sa od hriechov, znamená, že človek nie je len pevne rozhodnutý vymenované hriechy nikdy viac už neurobiť, ale ak by sa mohol vrátiť späť a ešte raz sa rozhodnúť, už by tieto hriechy neurobil.

Aby ľútosť bola naozajstným návratom k Bohu, nevyhnutne musí byť motivovaná láskou k Bohu a túžbou po ňom. Človek musí ľutovať hriechy preto, lebo hriechmi sa odvrátil od Boha, ktorého miluje, a tým sa dostal do stavu nebezpečenstva zatratenia. Môže ľutovať aj preto, že Boha svojimi hriechmi uráža, a to si kajúci človek nepraje, keďže Boha miluje. Ľútosť, v ktorej chýba aspoň jeden z týchto dvoch dôvodov, neznamená skutočný návrat k Bohu, a preto robí sviatosť zmierenia neplatnou.

Zmysel pokánia

Ján Krstiteľ hlásal v judejskej púšti: "Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo" (Mt 3,2). Rovnaké slová použil Ježiš Kristus na začiatku svojho verejného života (Mt 4,17). Aj Peter začal svoju apoštolskú činnosť nabádajúc na pokánie tých, čo boli svedkami zostúpenia Svätého Ducha ráno v deň Päťdesiatnice (Sk 2,38). Práve v tom je poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom večer po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil a učil ich, že v jeho mene "sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov" (Lk 24,47). Potom ich poslal so slovami "Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20,22-23).

Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Lebo "všetci zhrešili a chýba im Božia sláva" (Rim 3,23), ale účasťou na smrti a Kristovom zmŕtvychvstaní obsiahnu odpustenie svojich hriechov, zomierajúc sebe a žijúc Bohu (Rim 6,11).