Vyhľadávanie

Liturgický poriadok

VT Čemerné

12. týždeň

18.3. - 24.3.2019


Pondelok:

liturgia - 17:30

Utorok:

moleben - 17:10

liturgia - 17:30

Streda:

VPD  - 17:30

Štvrtok:

moleben - 17:05

liturgia - 17:30

Piatok:

VPD   - 17:30

----------------------------

Sobota:

liturgia - 8:00

Nedeľa: 7:30 a 10:00

RPC:  11:30

Večiereň: 15:00

 

Liturgický poriadok

Vechec

12. týždeň

18.3. - 24.3.2019


Pondelok:

liturgia - 17:00

Utorok:

moleben - 16:40

liturgia - 17:00

Streda:

liturgia -  x x x

Štvrtok:

moleben - 16:35

liturgia - 17:00

Piatok:

liturgia - x x x

---------------

Sobota: x x x

Nedeľa: 9:00


 

Katolícky kalendár

byzantského obradu

KALENDÁR

Neprikázané cirkevné sviatky

24.07. - Sviatok sv. Charbela

Jozef Anton Makhluf sa narodil v roku 1828 v Beka Kafra v severnom Libanone. Vyrastal v opravdivej kresťanskej rodine, kde získal veľkú záľubu v modlitbe. Navštevoval aj svojich strýkov – eremitov, kde sa sám nadchol pre takýto život. V roku 1851 odišiel z rodičovského domu do kláštora Panny Márie, kde strávil svoj prvý rok ako mních. Potom odišiel do opátstva sv. Marona v Annayi k maronitom, kde prijal meno Sarbel (Charbel), meno mučeníka z druhého storočia. 1.11.1853 zložil sľuby a potom pokračoval v teologických štúdiách v opátstve sv. Kobriana a Justíny v Kfifane (Batroun). Za kňaza bol vysvätený 23. júla 1859 v Bkerky. Šestnásť rokov žil v Annayi v opátstve sv. Marona. V roku 1875 sa rozhodol pre život v pustovni sv. Petra a Pavla, ktorá tiež patrila do opátstva. Viedol život plný modlitby a vzdávania vďaky. Svoju pustovňu opúšťal len veľmi zriedkavo. Ako pustovník žil dvadsaťtri rokov. 16. decembra 1898 ho počas slávenia sv. omše zachvátila zákerná choroba, ktorej podľahol na Štedrý večer toho istého roku. Pochovaný bol na cintoríne opátstva.

O pár mesiacov neskôr bolo vidieť okolo hrobu oslňujúce svetlo. Z jeho mŕtveho tela vytekal pot a krv. Kvôli tomu urobili pre jeho pozostatky špeciálnu rakvu. Zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia. Proces beatifikácie a kanonizácie sa začal v roku 1925. Keď v roku 1950 za prítomnosti doktorov a špecialistov otvorili jeho hrob, počet uzdravení sa mnohonásobne zvýšil. Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.

 

21.11. - Vstup našej Presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu

Velebenie
Velebíme ťa, presvätá Panna, dievčatko Bohom vyvolené a oslavujeme tvoj príchod do chrámu Pánovho

Sviatky Bohorodičky v našom cirkevnom kalendári stoja čo do dôležitosti hneď za sviatkami Pána. Hlavný význam Bohorodičných sviatkov je vyzdvihnúť pred náš zrak veľkosť, dôstojnosť a svätosť Prečistej Panny Márie, jej úlohu pri vykúpení ľudského rodu a pritiahnuť nás k jej úcte a nasledovaniu. Najväčšie sviatky Bohorodičky ako Narodenie a Zosnutie nám hovoria o prvých momentoch jej života na zemi alebo o jej odchode do neba. Jediným sviatkom, ktorého témou sú detské a mladé roky presv. Bohorodičky, je sviatok Uvedenia do chrámu, ktorý sa slávi 21. novembra.

 

Krátke dejiny

Evanjelium nehovorí nič o udalosti uvedenia do chrámu. Základom tohto sviatku, ako aj sviatku Narodenia a Zosnutia Presvätej Bohorodičky je tradícia Cirkvi a apokryfné spisy, predovšetkým Jakubovo protoevanjelium a Evanjelium Pseudo Matúša. Odtiaľ sa dozvedáme, že rodičia Prečistej Panny Márie sv. Joachim a Anna, boli bezdetní, a preto dali sľub, že ak sa im narodí dieťa, dajú ho na službu Bohu do Jeruzalemského chrámu. Boh vypočul ich modlitby a daroval im dcéru. A keď mala tri roky, rodičia ju priviedli do chrámu a odovzdali do rúk veľkňaza Zachariáša, otca sv. Jána Krstiteľa a Predchodcu. Tam Presvätá Bohorodička prebývala viac rokov až dovtedy, kým ako dospelé dievča nebola zasnúbená so sv. Jozefom.

Sviatok Uvedenia patrí k dvanástim veľkým sviatkom. Má jeden deň predprazdentva a štyri dni poprazdenstva. Zmienky o sviatku sú z 5. stor., ale potrebných ešte niekoľko storočí, kým sa tento sviatok stal všeobecne rozšíreným na celom Východe. Z homílií carihradských patriarchov na tento deň – Hermána (715-730) a Tarasa (784-806) sa dozvedáme, že sviatok Uvedenia bol ustanovený v 8. stor. V Sinajskom evanjeliári z 8. stor., ktoré daroval do Sinajského kláštora cisár Teodózius III. (715-717), sa medzi dvanástimi sviatkami spomína aj sviatok Uvedenia. Tento sviatok je aj v gréckych mesiacoslovoch z 9. stor. A v tomto storočí sa sviatok stáva všeobecne známy a slávený. Sinajský zborník kánonov z 9.-10. stor. uvádza sviatok Uvedenia pod názvom: Presvätej Bohorodičky, keď ju priviedli do Božieho chrámu, ako trojročnú“. Typikon Veľkého carihradského chrámu (9.-10. stor.) hoci nepredpisuje ani apoštol, ani evanjelium na tento sviatok, ale na 21. novembra uvádza: Sobor sv. Bohorodičky, keď ju rodičia priviedli do Pánovho chrámu vo veku troch rokov“. Everhetický typikon z 9. stor. má službu Uvedenia s predprazdenstvom i poprazdenstvom. Služba na tento sviatok zostavil Gregor Nikomédsky (9. stor.), Bazil Pagariot a Sergej Svätohorec.

Na Západ prišiel sviatok Uvedenia dosť neskoro – až koncom 14. stor., a v polovici 15. stor. sa rozšíril do celej Európy. Aj Západná cirkev slávi sviatok Uvedenia v ten istý deň ako východná cirkev, 21. novembra, pričom ho nazýva Obetovanie Panny Márie. V stredoveku bolo Uvedenie do chrámu obľúbenou témou ikonografie.

Na tento sviatok je zvykom požehnávať deti v chráme.

 

O ikone sviatku

Chrám – jeden zo základných náboženských pojmov: príbytok Boha uprostred ľudí. V Starom zákone je chrám miestom, ktoré vybral sám Boh, miestom milosti, kde sa počas posviacky zjavuje Pánova sláva v podobe oblaku, ktorá naplnila svätyňu (porov. 1 Kr 8, 10-11). Zo všetkých končín sveta putovali do chrámu, aby uvideli „Božiu tvár“ (Ž 42, 3).

V ikonografii nadobúdajú tieto motívy mariánsky význam. Oblak, ktorý zahalil horu Sion, je predznamenáva zoslanie Svätého Ducha na Máriu pri Zvestovaní (porov. Lk, 1, 35). A vstup do chrámu vytvára základ pre apokryfné rozprávanie, ktoré má symbolický význam. Hovorí sa tam, že vo veku troch rokov prišla Mária do chrámu nie na púť, ale aby tam trvale bývala. Prijímajúc potravu od anjela, pracovala na zhotovení závesu pre Svätyňu svätých. Keď ju priviedli rodičia, stretáva sa s kňazom Zachariášom, symbolom Starého zákona. On predstaví Bohu matku Toho, koho potom ona sama privedie k tomuto kňazovi.

Sviatok Uvedenia do chrámu slávnostne oslavovali mnísi. Videli v ňom klasický príklad rozjímania (nahliadania, meditácie), ktorého typickým vzorom je Mária. Chlieb, ktorý prinášajú anjeli – je theoria – videnie – Boha, nakoľko je to možné v tomto živote. Mária prijíma tento chlieb, pričom tká prikrývku pre svätyňu. Už Origenes videl v tejto prikrývke symbol ľudskosti Krista, cez ktorú treba preniknúť duchovným pohľadom, aby človek mohol objaviť v pokornej podobe božskosť Slova. Ľudskosť, ktorá pred ostatnými Boha zakrýva, Márii ho odhaľuje.

Máriu vedie do chrámu procesia panien so zapálenými sviecam: čistota srdca a svetlo milosti je nevyhnutnou podmienkou pre poznanie Božích tajomstiev (porov. Mt 5, 8). Inokedy je Prečistá zobrazená vo chvíli, keď sa chystá vykročiť na tri schody, ktoré vedú do chrámu: od theoria   rozjímanie o viditeľných veciach prechádza k rozjímaniu o neviditeľných a nakoniec – k „bohosloviu“ – nahliadaniu Presvätej Trojice.

Keď podľa legendy mala Bohorodička pri tejto udalosti len tri roky, chcelo sa tým zdôrazniť, že duchovná zrelosť sa značne líši od fyzickej a že to, čo je utajené pred múdrymi tohto sveta, môže byť zjavené deťom (porov. Lk 10, 21).

V súčasnosti sa v Katolíckej cirkvi (hlavne na Západe) slávi v tento deň aj deň kontemplatívnych mníchov a mníšok, žijúcich v klauzúre.

 

Zdroj:https://grkatba.sk/vstup-vovedenie-presvatej-bohorodicky-do-chramu/

 

13.11. - Náš otec svätý Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. Ján Zlatoústy sa narodil v rozmedzí rokov 344 až 354. Pochádzal z rodiny dôstojníka. Skoro stratil otca, a preto ho vychovala jeho matka Anthusa. V škole slávneho pohanského učiteľa rétoriky Libania získal Ján základy pre solídne helenistické vzdelanie. Vplyvom biskupa Meletia a učiteľa na antiochijskej exegetickej škole Diodora sa od Libania oddelil. V roku 369 prijal krst a o šesť rokov neskôr sa vďaka vysviacke na lektora stal súčasťou antiochijského kléru. Jeho nadšenie pre mníšstvo bolo podnetom na vstup do kláštora v blízkosti Antiochie. O štyri roky neskôr ho opustil, aby sa stal pustovníkom. S podlomeným zdravím sa vrátil späť do Antiochie, kde sa v roku 381 stal diakonom už starého Meletia. O päť rokov neskôr ho biskup Flabianos ustanovil na kňaza. Ako kazateľ v biskupskom chráme dosiahol vďaka svojmu strhujúcemu rečníckemu prejavu jedinečné hlboké pastoračné pôsobenie, ktoré mu v nasledujúcich generáciách prinieslo čestné meno „Zlatoústy“ a nehynúcu úctu. Po smrti konštantínopolského biskupa Nektária sa Ján dostal na biskupský stolec hlavného mesta ríše. Ako biskup rozvinul horlivú pastoračnú činnosť. Početným Gótom v hlavnom meste daroval vlastný chrám a klerikov, ktorí kázali v ich rodnom jazyku. Pre chorých a chudobných dal vybudovať hospice a nemocnice a staral sa o misie v Trácii a ďalekej Fenícii. Keď v luxuse žijúcej vrstve pripomenul jej povinnosti, obrátila sa jej počiatočná priazeň k uznávanému kazateľovi v odpor proti nemu. Pobúrenie z dvora riadené cisárovnou Eudokiou a niekoľkými biskupmi na čele s Teofilom z Alexandrie viedlo v roku 403 k zosadeniu Jána na takzvanej Synode pri dube. K nemu pridal cisár prvé Jánovo vyhnanstvo. Nešťastie v cisárskom paláci podnietilo síce okamžité odvolanie verdiktu, no opätovné intrigy po dvoch mesiacoch dosiahli, že ho napokon vyhnali do mesta Kukusus na arménskej hranici. Tu žil tri roky a svojimi listami posilňoval jemu verných členov cirkevnej obce. Jeho nepriatelia dali preto podnet cisárovi, aby ho prikázal prísnejšie väzniť v meste Pityus pri Čiernom mori. Počas cesty tam podľahol vyčerpaniu a pri meste Komana 14. septembra 407 zomrel. V roku 438 jeho pozostatky preniesli naspäť do Konštantínopolu. Tie sa od roku 1204 nachádzali v Ríme, kým ich Ján Pavol II. nevrátil v roku 2004 konštantínopolskému patriarchovi.

 

Synaxár

12.11. - Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup

 

Sv. Jozafát Ján Kuncevič sa narodil v roku 1580 v meste Volodymyr (Wlodzimierz) v oblasti Volyň, ktorá je dnes severozápadnou súčasťou Ukrajiny. Pri krste dostal meno Ján. Jeho rodičia Gabriel a Marianna boli schudobnenými šľachticmi; boli pravoslávnymi kresťanmi. Otec bol obchodníkom. Keď Ján dorástol, poslal ho do litovského mesta Vilno (Vilnius – dnes hlavné mesto Litvy), aby sa tiež vyučil za obchodníka. No jeho priťahoval skôr chrám a duchovná služba. Dostal sa tu do kontaktu s veriacimi a  duchovnými východného obradu, ktorí boli zjednotení s Rímom. K tomuto zjednoteniu došlo na synode v Breste (Litovkom) v r. 1596.

V tých časoch zúril vo Vilne boj medzi uniatmi (zjednotenými kresťanmi grécko-slovanského obradu, ktorí uznávali primát pápeža) a pravoslávnymi, ktorí pápeža neuznávali. Ján sa pridal na stranu zjednotených východných kresťanov. Chodieval na bohoslužby do katolíckeho chrámu. Keď to videl jeho majster, obchodník Jacek Popovič, nahováral ho, aby sa venoval obchodu a sľuboval mu celý svoj majetok do dedičstva, keďže bol bezdetný. No Ján sa nedal nahovoriť. V roku 1604 sa s ním rozlúčil a takisto aj so svojimi rodičmi a pod vplyvom jezuitov vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého do kláštora Najsvätejšej Trojice vo Vilne. Ako rehoľné meno si zvolil Jozafát (Meno Jozafat má hebrejský pôvod a znamená „Boh súdi“.)

Baziliánsky mních. Kláštor bol spustnutý, býval tam len jeden mních, niektoré časti boli prenajaté nájomníkom, iné len chátrali. Jozafát si vybral malú izbičku neďaleko brány, kde žil ako pustovník a pripravoval sa na zloženie rehoľných sľubov. Modlil sa a študoval Sväté písmo a bohoslužobné knihy. Okrem toho písal na rozličné témy – o rehoľníkoch, o katolíckej minulosti Ruska, o celibáte, katechizmus atď. Prísne sa postil, spával na holej podlahe a často sa bičoval. Verejnosti sa vyhýbal. No aj tak viacerí vedeli o jeho prísnosti voči sebe a chceli zničiť jeho dobrú povesť. Poslali na neho zvrhlú ženu, ktorá ho mala zviesť. Tá prišla za ním akože po duchovnú radu. No keď ho začala zvádzať, prísne ju pokarhal. Keď ani to nepomohlo, vzal palicu a nemilosrdne ju bil, kým nešla preč. Od toho času si ho začali vážiť všetci šľachetní ľudia v meste. Čoraz viac ich začalo prichádzať za ním, aby našli u neho radu a pomoc.

Chodieval k nemu aj bohatý a vzdelaný šľachtic Ján Rutskyj, ktorý pochádzal z kalvínskej rodiny. Počas štúdií v Prahe, v Nemecku a v Ríme sa však stal katolíkom, no po návrate domov sa nemohol odhodlať brániť pravú vieru. Až na povzbudenie Jozafáta sa rozhodol vstúpiť do bazilánskeho rádu a zložiť rehoľné sľuby. On zasa poskytol Jozafátovi veľa zo svojich bohatých vedomostí. Zanedlho viacero mladých mužov vstúpilo do rehole. No ani protivníci nespali.

Kňaz. V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza. So svojou povestnou horlivosťou sa dal do práce. Neúnavne kázal a vyzýval k rozširovaniu zjednotenia (únie) pravoslávnych s Katolíckou cirkvou.

Pravoslávni si začali robiť posmech nielen z Jozafáta, ale aj z miestneho arcibiskupa Počeja a mnícha Rutského. Nosili po meste ich karikatúry a hanlivo ich nazývali. Jozafátovi vymysleli prezývku „uchvatiteľ duší (dušechvat)“. Tým mu však paradoxne dali najkrajší titul. Veľa pravoslávnych našlo cestu späť do Cirkvi. Jozafát popri tomto všetkom nezabúdal ani na chudobných a trpiacich. Nikomu neodmietol pomoc. Pod jeho vedením bol tiež opravený schátralý kláštor. Počas jeho účinkovania sa takmer celé Vilno stalo katolíckym.

Arcibiskup. Hoci bol mladý, zvolili ho za predstaveného baziliánskeho kláštora v meste Byten v dnešnom Bielorusku a o rok zasa za archimandritu (vyššieho predstaveného) vo Vilne. Jeho spoločník Rutskyj sa stal v roku 1613 arcibiskupom a metropolitom celej ruténskej Cirkvi v Kyjeve. Po nejakom čase ustanovil Jozafáta za biskupa-koadjútora (biskup s právom nástupníctva) v Polocku (v dnešnom severnom Bielorusku), kde bol už staručký arcibiskup. Ten po pár mesiacoch zomrel, a tak v roku 1618 zaujal jeho miesto Jozafát. Na biskupstve zaviedol prísny poriadok. Od služobníctva vyžadoval zbožnosť a spravodlivosť a zvlášť sa venoval duchovenstvu, ktoré bolo mravne upadnuté a bez vzdelania. Mnohí šľachtici kňazov dosadzovali, ako sami chceli, nakladali s nimi podľa svojej ľubovôle, odopierali im dávky na obživu a starali sa aj do vecí cirkevných. Náboženský život sa pod vedením biskupa Jozafáta veľmi upevnil a dobre rozvíjal. Jeho nepriatelia však zosnovali zákerný plán.

Spomedzi seba určili za protibiskupa v Polocku Meletija Smotrického, kt Zavrieť orý bol známy svojimi spismi proti uniatom. Ten ho začal najprv listami napádať a rozširovať medzi ľuďmi nepravdivé správy, že Jozafát bol zosadený kráľom Žigmundom III. a za biskupa bol určený on sám. Keď sa to Jozafát dozvedel, okamžite sa ponáhľal do Varšavy za kráľom, ktorý mu dal potvrdenie, že on je pravým biskupom. Jozafát potom tento list čítal vo svojom biskupstve.

Prišiel aj do mesta Vitebsk (v dnešnom severovýchodnom Bielorusku), kde ho tiež čítal. V tomto meste však panovala najväčšia nenávisť voči nemu. Jozafát tam práve preto častejšie chodil a usiloval sa obrátiť zaťatých protivníkov, hoci polockí mešťania ho od toho odhovárali.

Mučeník. Vo Vitebsku sa napokon rozhodli Jozafáta odstrániť. Najali istého potulného popa Eliáša, ktorý začal raz večer drzo a sprosto vykrikovať pod arcibiskupskými oknami. Ráno to pokračovalo. Jozafátovi služobníci vyšli von a Silvestra chytili. Práve to chceli sprisahanci. Začali zvoniť na zvone a kričať, aby biskupa odstránili. Jozafát kázal Silvestra prepustiť. No protivníci vbehli dnu, zranili jeho služobníkov a jeho samého udreli kyjom a následne sekerou do hlavy. Keď padol na zem, ešte po ňom šliapali a bodali ho. Napokon ho strelili z muškety do hlavy, jeho telo potupili, vyzliekli a hodili do rieky Dviny. Stalo sa to 12. novembra 1623.

No hneď na druhý deň, keď vytriezveli, si uvedomili svoj strašný čin. Jeho telo vylovili a v slávnostnom sprievode ho previezli do Polocka. Oplakali svoj zločin a obrátili sa. Smotrickij, ktorý bol hlavným pôvodcom zločinu, odišiel do Grécka a v roku 1627 po rokoch kajúcnosti sa zmieril s Katolíckou cirkvou.

Na hrobe sv. Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. dňa 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Za svätého bol vyhlásený v roku 1867 pápežom Piom IX. V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do Viedne do gréckokatolíckeho chrámu sv. Barbory a v roku 1949 do Ríma.

Zdroj: grkatba.sk

 

 

16.11. - Svätý apoštol a evanjelista Matúš

Sv. Matúš je jedným z dvanástich apoštolov. Jeho pôvodné meno bolo Lévi. Bol vyberačom mýta, teda colníkom alebo mýtnikom v časoch Ježišových. Patril ku skupine ľudí, ktorou Židia opovrhovali, nazývali ich verejnými hriešnikmi (publikánmi). Popri vyberaní cla si totiž „privyrábali“ okrádaním. Lévi mal svoju mýtnicu v Kafarnaume, kde Ježiš často verejne vystupoval. Je teda pravdepodobné, že počul mnohé z jeho rečí. Pri jednej príležitosti – bolo to hneď potom, ako Ježiš uzdravil chorého, ktorého spustili cez strechu – ho Ježiš videl sedieť na mýtnici, vtedy ho povolal a Lévi hneď išiel za ním. Keď ho potom kritizovali, že jedáva a chodí s hriešnikmi, povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ A tak Lévi zostal s Ježišom, aby ho už nikdy neopustil. Stal sa apoštolom Matúšom a napísal prvé zo štyroch evanjelií. Z toho vyplýva, že mal zmysel pre vyššie veci, že nebol úplne ponorený v peniazoch a hmote.

 

Čo robil a kde sa pohyboval Matúš po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, nie je zaznamenané v žiadnom hodnovernom prameni. Tradícia hovorí, že hlásal evanjelium v Perzii, Partsku, Arábii a v Etiópii. Neznámy je aj dátum a miesto jeho smrti. Väčšina autorov tvrdí, že zomrel v Etiópii, dal ho zavraždiť etiópsky kráľ Hyrtakus. Stalo sa to kvôli tomu, že Ifigénia, kráľova neter, sa obrátila na kresťanstvo vďaka Matúšovmu kázaniu a nechcela sa stať kráľovou manželkou, pretože zložila sľub panenstva. Kráľova zúrivosť sa teda obrátila proti Matúšovi. Matúšove pozostatky boli objavené v roku 1080 v Salerne v južnom Taliansku. Nevie sa, ako sa tam dostali. Umiestnili ich do chrámu, ktorý tam dal postaviť pápež Gregor VII. Symbolom evanjelistu Matúša je kniha evanjelií a postava človeka – je to preto, lebo svoje evanjelium začína rodokmeňom Ježiša Krista.

 

Zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk/matus-apostol-a-evanjelista/

Viac článkov...
KONTAKT

Gréckokatolícka cirkev

Farnosť Zosnutia Presvätej Bohorodičky

Nám. P. P. Gojdiča č. 327

093 03 Vranov nad Topľou

- Čemerné

 

Farár a protopresbyter:

o. Mgr. Peter Gavaľa


0917 112 737 (Orange)

0910 314 342 (Telekom)

 

Kaplán: o. Mgr.  Matej Buk

0910 842 414

 

Kancelária f. ú.

Úradné hodiny: Po-Pia

Hodinu po večernej sv. liturgii.

 

IČO: 31952810

DIČ: 2021362387

 

Banka: VÚB a.s.

Číslo bankového účtu: IBAN

SK75 0200 0000 0018 2264 3632


E-mail:

gavala.peter@gmail.com

vranov.cemerne@grkatpo.sk

 

zbor@zborppgojdica.sk

zskkvv@centrum.sk


Web:

www.grkatvt.sk

www.zborppgojdica.sk

Ikona sviatku chrámu


 

Filiálka Vechec

 

Gréckokatolícky chrám

Najsvätejšieho Srdca Spasiteľa (1932)


Kto je online
Máme online 20 hostí 
Počet prístupov
Členovia : 1023
Článkov : 287
Počet zobrazení obsahu : 225923
Gréckokatolícka televízia LOGOS TV

Gréckokatolícky chrámový zbor bl. P. P. Gojdiča

Lurdy - on line

TV LUX

SLOVO

 

 

Medžugorje - on line

http://medjugorje.sk/media/99-online-vysielanie.html#live_slovak

Rádio Lumen

 

TK KBS

Fatima - on line