V izraelskom národe bola obriezka úkonom, ktorý sa vykonával na každom narodenom dieťati mužského pohlavia. Rituál obrezania sa vykonával na ôsmy deň po narodení dieťaťa a pri tejto príležitosti mu dávali aj meno.

Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva.

Obriezka vykonaná aj na Ježišovi Kristovi predstavovala po celé dejiny Izraela predobraz sviatosti krstu. Obriezkou sa totiž starozákonný človek stáva členom Božieho ľudu tak, ako sa novozákonný človek stáva krstom členom Kristovho kráľovstva. Svätý apoštol Pavol v liste Kolosanom píše: "V ňom, (v Ježišovi Kristovi), ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením z hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych." (Kol 2,11-12).

Východná cirkev slávi osobitný sviatok Obrezania Pána od 4. storočia. Od 6. storočia sa sviatok Obrezania Pána slávil v Galii, v Ríme až od 7. storočia. Počnúc 8. storočím figuroval sviatok Obrezania Pána v byzantskom kalendári ako jeden z dvanástich veľkých sviatkov.

Ikonografia Obrezania Pána, nakoľko je možné posúdiť to podľa niekoľkých vzácnych ikon, znázorňuje tento výjav veľmi jednoducho: dieťa drží na kolenách kňaz z chrámu, ktorý sedí na tróne. Pred ním na kolenách kľačí služobník - chirurg, ktorý sa snaží vykonať operáciu. Pri tejto príležitosti dávali rodičia dieťaťu meno, ktoré malo vyjadrovať jeho identitu a poslanie. Vynikajúcim príkladom je meno Ježiš, ktoré znamená Jahve zachraňuje. Toto meno mu nevybrali rodičia, ale zjavil ho archanjel Gabriel už pri zvestovaní.

V trebníku v byzantskom obrade je na ôsmy deň po narodení dieťaťa predpísaný krátky obrad s modlitbou, pri ktorom sa dieťaťu dáva meno.