SLÁVNOSTNÁ POKLONA PREČISTÝM TAJOMSTVÁM TELA A KRVI NÁŠHO PÁNA JEŽIŠA KRISTA

Tropár, 7. hlas

Chlieb nadprirodzený, po ktorom túžia anjeli i archanjeli, dnes sa zjavuje na oltári a dáva sa ľuďom za pokrm. Aj my veríme v tvoje milosrdenstvo, Kriste, Bože náš. Uznávame, že sa ako Boh skrývaš pod viditeľnými spôsobmi. Preto k tebe vrúcne voláme: Daj, aby sme ich dôstojne prijali a s ich pomocou večnú slávu dosiahli.

Kondák, 4. hlas

Hľa, Kristus sa dáva všetkým za pokrm. Poďte, pokloňme sa mu ako Bohu v tejto sviatosti ukrytému a s pokornou úctou volajme: Nezavrhni nás, Vládca, pre nedôstojné prijímanie. Spáľ naše hriechy a spas naše duše.

Evanjelia na sprievod:                                               Alebo:

1) Mt zač. 108. (26, 17 – 30)                                      Jn zač. 1. (1, 1 – 17)
2) Mk zač. 64. (14, 12 – 26)                                       Jn zač. 20. (6, 27 – 35)
3) Lk zač. 108. (22, 7 – 22)                                        Jn zač. 23. (6, 48 – 58)
4) Jn zač. 23. (6, 48 – 58)                                          Jn zač. 24. (6, 63 – 69)

Sviatok v liturgii. Dnes slávime Sviatok – Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista, nazývaný tiež Sviatok Najsvätejšej Eucharistie (v lat. tradícii známy ako Božie telo). V našom liturgickom kalendári patrí medzi tzv. veľké sviatky, v Západnej cirkvi je prikázaným sviatkom. Tento sviatok je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo sv. Tajnach. V našom obrade sa slávi vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých (v rovnaký deň ako v latinskom obrade: tam vo štvrtok po nedeli sviatku Najsvätejšej Trojice) alebo v nasledujúcu nedeľu. S týmto sviatkom je odpradávna spojená tradícia procesií ulicami dedín a miest, ktoré sa zastavujú pri štyroch oltároch. Prvoprijímajúce deti na znak úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupienky kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.

Z histórie sviatku. Latinská cirkev zaviedla tento sviatok v 13. stor. Viera v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii bola v 11. a 12. storočí napádaná rozličnými herézami. Všeobecný Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 však opätovne potvrdil a vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa premieňa na jeho telo a krv pri slávení božskej liturgie.

Hlavnou predstaviteľkou hnutia za zavedenie sviatku Božieho tela bola svätá Juliana z Liége (1192 – 1258), sestra a neskôr opátka kláštora Mt.Cornillon. Získala pre svoje snahy mnohých kňazov i biskupa Roberta de Thourote, ktorý v roku 1246 dal súhlas na slávenie tohto sviatku v diecéze Liége. Jedným z arcidiakonov v katedrále v Liége bol aj Jacques Panteleon, ktorý sa v roku 1261 stal pápežom Urbanom IV. Ten encyklikou v roku 1264 rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev.

Sviatok v našom obrade. Slávenie sviatku v Západnej latinskej cirkvi malo vplyv aj na Východné katolícke cirkvi. Sviatok Božieho tela postupom času prebrali aj mnohé východné katolícke cirkvi – sýrska, chaldejská, maronitská, arménska, koptská, melchitská a italo-grécka. Rozhodnutím Zamojskej synody (1720) sa tento sviatok stal záväzným aj v Gréckokatolíckej cirkvi na našom území.

Ľvovská synoda r. 1891 odvolávajúc sa na bulu pápeža Urbana IV., na rozhodnutie Tridentského koncilu a na prax takmer všetkých východných katolíckych cirkví, schválila sviatok Božieho tela, ba dokonca ho povýšila na úroveň Pánovho sviatku s osemdňovým poprazdenstovom (posviatkom); zároveň nariadila, aby sa každoročne slávil vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých (nakoľko ide o pracovný deň, dovolila tiež preniesť ho na nasledujúcu nedeľu). Na tento sviatok sa má po zaambonnej modlitbe konať procesia s Najsvätejšou eucharistiou k štyrom oltárom, prípadne trikrát okolo chrámu s udelením požehnania Sv. Tajnami. Typikon o. Doľnyckého podáva presný predpis ako má prebiehať procesia so Sv. Tajnami a čítaním evanjelií.

Svätá Stolica pri reforme našich bohoslužobných kníh v r. 1940, berúc do úvahy rozhodnutia Zamojskej a Ľvovskej synody ako aj tradíciu našej cirkvi, nevylúčila z nášho cirkevného kalendára sviatok Najsvätejšej Eucharistie, ale ponechala ho pod názvom „Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista“.

Spracované podľa:
Катрій Ю. Пізнай свій обряд. – Видавництво Отців Василіян, 2004.
CERKOVNYJ USTAV – Liturgický poriadok 2009/10. Petra, Prešov 2009.
www.rimkat.sk
www.ikona.sk

ZDROJ: prevzaté zo stránky - https://grkatba.sk/sviatok-najsvaetejej-eucharistie/

Jozef Anton Makhluf sa narodil v roku 1828 v Beka Kafra v severnom Libanone. Vyrastal v opravdivej kresťanskej rodine, kde získal veľkú záľubu v modlitbe. Navštevoval aj svojich strýkov – eremitov, kde sa sám nadchol pre takýto život. V roku 1851 odišiel z rodičovského domu do kláštora Panny Márie, kde strávil svoj prvý rok ako mních. Potom odišiel do opátstva sv. Marona v Annayi k maronitom, kde prijal meno Sarbel (Charbel), meno mučeníka z druhého storočia. 1.11.1853 zložil sľuby a potom pokračoval v teologických štúdiách v opátstve sv. Kobriana a Justíny v Kfifane (Batroun). Za kňaza bol vysvätený 23. júla 1859 v Bkerky. Šestnásť rokov žil v Annayi v opátstve sv. Marona. V roku 1875 sa rozhodol pre život v pustovni sv. Petra a Pavla, ktorá tiež patrila do opátstva. Viedol život plný modlitby a vzdávania vďaky. Svoju pustovňu opúšťal len veľmi zriedkavo. Ako pustovník žil dvadsaťtri rokov. 16. decembra 1898 ho počas slávenia sv. omše zachvátila zákerná choroba, ktorej podľahol na Štedrý večer toho istého roku. Pochovaný bol na cintoríne opátstva.

O pár mesiacov neskôr bolo vidieť okolo hrobu oslňujúce svetlo. Z jeho mŕtveho tela vytekal pot a krv. Kvôli tomu urobili pre jeho pozostatky špeciálnu rakvu. Zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia. Proces beatifikácie a kanonizácie sa začal v roku 1925. Keď v roku 1950 za prítomnosti doktorov a špecialistov otvorili jeho hrob, počet uzdravení sa mnohonásobne zvýšil. Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.

Velebenie
Velebíme ťa, presvätá Panna, dievčatko Bohom vyvolené a oslavujeme tvoj príchod do chrámu Pánovho

Sviatky Bohorodičky v našom cirkevnom kalendári stoja čo do dôležitosti hneď za sviatkami Pána. Hlavný význam Bohorodičných sviatkov je vyzdvihnúť pred náš zrak veľkosť, dôstojnosť a svätosť Prečistej Panny Márie, jej úlohu pri vykúpení ľudského rodu a pritiahnuť nás k jej úcte a nasledovaniu. Najväčšie sviatky Bohorodičky ako Narodenie a Zosnutie nám hovoria o prvých momentoch jej života na zemi alebo o jej odchode do neba. Jediným sviatkom, ktorého témou sú detské a mladé roky presv. Bohorodičky, je sviatok Uvedenia do chrámu, ktorý sa slávi 21. novembra.

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. Ján Zlatoústy sa narodil v rozmedzí rokov 344 až 354. Pochádzal z rodiny dôstojníka. Skoro stratil otca, a preto ho vychovala jeho matka Anthusa. V škole slávneho pohanského učiteľa rétoriky Libania získal Ján základy pre solídne helenistické vzdelanie. Vplyvom biskupa Meletia a učiteľa na antiochijskej exegetickej škole Diodora sa od Libania oddelil. V roku 369 prijal krst a o šesť rokov neskôr sa vďaka vysviacke na lektora stal súčasťou antiochijského kléru. Jeho nadšenie pre mníšstvo bolo podnetom na vstup do kláštora v blízkosti Antiochie. O štyri roky neskôr ho opustil, aby sa stal pustovníkom. S podlomeným zdravím sa vrátil späť do Antiochie, kde sa v roku 381 stal diakonom už starého Meletia. O päť rokov neskôr ho biskup Flabianos ustanovil na kňaza. Ako kazateľ v biskupskom chráme dosiahol vďaka svojmu strhujúcemu rečníckemu prejavu jedinečné hlboké pastoračné pôsobenie, ktoré mu v nasledujúcich generáciách prinieslo čestné meno „Zlatoústy“ a nehynúcu úctu. Po smrti konštantínopolského biskupa Nektária sa Ján dostal na biskupský stolec hlavného mesta ríše. Ako biskup rozvinul horlivú pastoračnú činnosť. Početným Gótom v hlavnom meste daroval vlastný chrám a klerikov, ktorí kázali v ich rodnom jazyku. Pre chorých a chudobných dal vybudovať hospice a nemocnice a staral sa o misie v Trácii a ďalekej Fenícii. Keď v luxuse žijúcej vrstve pripomenul jej povinnosti, obrátila sa jej počiatočná priazeň k uznávanému kazateľovi v odpor proti nemu. Pobúrenie z dvora riadené cisárovnou Eudokiou a niekoľkými biskupmi na čele s Teofilom z Alexandrie viedlo v roku 403 k zosadeniu Jána na takzvanej Synode pri dube. K nemu pridal cisár prvé Jánovo vyhnanstvo. Nešťastie v cisárskom paláci podnietilo síce okamžité odvolanie verdiktu, no opätovné intrigy po dvoch mesiacoch dosiahli, že ho napokon vyhnali do mesta Kukusus na arménskej hranici. Tu žil tri roky a svojimi listami posilňoval jemu verných členov cirkevnej obce. Jeho nepriatelia dali preto podnet cisárovi, aby ho prikázal prísnejšie väzniť v meste Pityus pri Čiernom mori. Počas cesty tam podľahol vyčerpaniu a pri meste Komana 14. septembra 407 zomrel. V roku 438 jeho pozostatky preniesli naspäť do Konštantínopolu. Tie sa od roku 1204 nachádzali v Ríme, kým ich Ján Pavol II. nevrátil v roku 2004 konštantínopolskému patriarchovi.

Synaxár